Ležala v nemocničnej izbe. Bola tam sama. Len ona a jej myšlienky. Pozerala na infúziu, ktorá jej stekala do žily. So všetkým sa zmierila. S tým, že prišla o nádherné vlasy, že prišla o priateľov, že už nikdy nebude zdravá. Jediná vec, ktorá ju trápila bola tá, že ju opustil priateľ. Chápala že nechcel po boku choré dievča, chcel si užívať, ale nevedela prečo ju ani raz neprišiel pozrieť. Už celé mesiace ležala v jednej a tej istej izbe a dúfala, že sa otvoria dvere a príde on. Verila tomu vždy, keď počula na chodbe kroky.
Zomierala. Vedela to. Každý si o tom len šepkal a nechcel jej povedať pravdu. Vedela že za ňu dýchajú už len prístroje, že jej nezostáva veľa času.
Pozerala do dverí a v tom to cítila. Hrozný chlad. Ale nebála sa. Vedela že to príde, zomrie. Stále pozerala na jedno miesto a z posledných síl šepkala: "Ešte ma neber, ja viem že príde. Určite príde.". V tom sa jej srdce zastavilo.
Už nikdy nezistí, že on stál každý deň za dverami a bál sa vojsť dnu. Nechcel aby pre neho trpela, myslel si že bude lepšie, ak ho už neuvidí.
Keby vedel, že zomierala kým stál za dverami, možno by vstúpil a naposledy jej povedal, ako veľmi ju miluje...
