Už je neskoro...

Prišla som domov o čosi skôr ako obyčajne. Tešila som sa na teba. Chcela som ťa prekvapiť. A namiesto toho ťa nájdem v posteli s mojou najlepšou kamarátkou. Zrazu cítim nenávisť. K vám obom. Snažíš sa mi to vysvetliť. Ale načo? Nemám náladu na tvoje bájky. Nemám náladu na teba, na nič. V momente sa všetko skončilo a ja nestojím o to, aby sme to zachraňovali. Pochoval si náš vzťah, pochovaj aj mňa.
Vedel si že to spravím. Hovorila som ti to veľa krát. Vedel si, že ak ma podvedieš, zabijem sa. Nemám nad čím rozmýšlať. Mala som len teba, a ty si ma zradil.
Prehrabávam sa v skrinke s liekmi, vyberám všetko čo je tam. Vyberiem z chladničky vodku, určite vieš ako to dopadne. Každú tabletku poctivo zapijem, a čakám čo sa bude diať. Cítim že sa mi krúti hlava, čakám kedy zomriem. Zrazu sa cítim byť veselá. Dopotácam sa do kúpelne a vyberiem žiletku. Prechádzam si po zápästí, po rukách mi steká krv a ja sa smejem. Zrazu strácam vedomie. Neviem či je to tabletkami alebo tým, že som stratila veľa krvi. Lahnem si na zem, zavriem oči a cítim ako odchádzam.
Stojím nad zemou, a pozerám sa na svoje bezvládne mŕtve telo. Nikdy som neverila, že keď zomriem, budem ešte čosi vidieť. A teraz... Pozerám sa na seba. Otočím sa na dvere. Už si tu ty. Si doma. Ona odišla a ty si sa vrátil. Opäť si mi chcel vysvetlovať. Ale už je neskoro, živá ťa počuť nebudem.
Je to škaredý pohľad. Hádžeš sa za mnou na zem a kričíš. Plačeš, vrieskaš, trasieš mojím mŕtvym telom a chceš aby som sa prebrala. A ja tam iba stojím a pozorujem ťa. Takto ma neuvidíš, nevieš že som tam. Ale ja sa cítim úžasne. Nič ma nebolí. Netrápi ma, že si ma podviedol s mojou najlepšou kamarátkou, netrápi ma, že ťa vidím ako trpíš. Je mi dobre...
Teraz sa už zbytočne ospravedlňuješ, nemal si to spraviť. Od začiatku si vedel, že som toho schopná. Poznal si ma. Zbytočne kričíš aby som sa zobudila, zbytočne ma prosíš. Si celý od mojej krvi a ja... Odchádzam z kúpelne, z bytu, zo sveta... Spomeň si na mňa keď ti bude najhoršie. Budem tvojím strážnym anjelom, aj keď si ma nevedomky zabil. Ľúbim ťa. Navždy. Aj teraz...

On príde...

Ležala v nemocničnej izbe. Bola tam sama. Len ona a jej myšlienky. Pozerala na infúziu, ktorá jej stekala do žily. So všetkým sa zmierila. S tým, že prišla o nádherné vlasy, že prišla o priateľov, že už nikdy nebude zdravá. Jediná vec, ktorá ju trápila bola tá, že ju opustil priateľ. Chápala že nechcel po boku choré dievča, chcel si užívať, ale nevedela prečo ju ani raz neprišiel pozrieť. Už celé mesiace ležala v jednej a tej istej izbe a dúfala, že sa otvoria dvere a príde on. Verila tomu vždy, keď počula na chodbe kroky.
Zomierala. Vedela to. Každý si o tom len šepkal a nechcel jej povedať pravdu. Vedela že za ňu dýchajú už len prístroje, že jej nezostáva veľa času.
Pozerala do dverí a v tom to cítila. Hrozný chlad. Ale nebála sa. Vedela že to príde, zomrie. Stále pozerala na jedno miesto a z posledných síl šepkala: "Ešte ma neber, ja viem že príde. Určite príde.". V tom sa jej srdce zastavilo.
Už nikdy nezistí, že on stál každý deň za dverami a bál sa vojsť dnu. Nechcel aby pre neho trpela, myslel si že bude lepšie, ak ho už neuvidí.
Keby vedel, že zomierala kým stál za dverami, možno by vstúpil a naposledy jej povedal, ako veľmi ju miluje...

Boľavé srdce

V ten deň keď sa spoznali, pocítila čo je to skutočná láska. Zamilovala sa na prvý pohľad. Keď sa na ňu pozeral svojimi prenikavo modrými očami, nevedela mu odolať. A on? Túžil po nej od prvého okamihu čo ju videl... Všetkým kamarátom hovoril: „To dievča raz bude moje." Najskôr sa len obchádzali, usmievali sa na seba, alebo sa pozdravili.
Raz ju videl smutnú sedieť na lavičke v parku. Prisadol si a spýtal sa: „Stalo sa ti niečo?". Len pokrútila hlavou. Chcela mu vykričať že sa do neho zaľúbila. Naozaj to nevidí nevidí, alebo len nechce vidieť? Dlho vedľa seba len tak sedeli a potom sa odhodlal znovu ozvať: „Vieš... Už dávno som si ťa všimol, ale doteraz som nemal odvahu niekam ťa pozvať." Oči sa jej rozjasnili a v tú chvíľu mala pocit, že dokáže lietať. Odrazu bola taká šťastná...
Jej šťastie rástlo každým dňom. Boli spolu stále. Donekonečna jej hovoril aká je nádherná, ako veľmi ju miluje a ako dúfa, že s ňou prežije život. Bola v siedmom nebi, keď ju prvý krát pobozkal. Bol to ten najkrajší bozk aký mohla dostať. Keď sa prvý krát milovali, ležali spolu v posteli a na všetkom sa smiali. Stále ju bozkával na malý noštek a šepkal jej slová lásky. Milovala ho viac ako si ktokoľvek dokázal predstaviť. Bol súčasťou jej života a ona si priala, aby to tak zostalo. Navždy.
Po dlhých nádherných mesiacoch sa ráno zobudila, a mala strašný pocit. Ako keby sa niečo stalo... Potom sa len sama pre seba usmiala, veď vedela že nepríjemné pocity máva často. Prechádzala sa po byte, natierala sa rôznymi voňavými olejčekmi a robila všetko pre to, aby sa mu páčila. Chcela byť pre neho stále tá najkrajšia. Keď sa obrátila pred zrkadlom s vetou „Lepšie to už nebude.“, vzdala to a postavila vodu na kávu. Zrazu niekto zazvonil. Tvár sa jej rozžiarila a utekala k dverám s nádejou, že je to konečne on. Keď otvorila, stál tam jeho otec. Celé oči mal červené a povedal len: „Poď so mnou:“. Rýchlo vypla sporák a utekala za ním. Nezmohla sa na slovo, nedokázala sa ani spýtať čo sa deje. Keď si sadli do auta, jeho otec sa rozplakal a medzi vzlykmi jej vysvetlil čo sa stalo. Stále počula jeho slová: „Zrazilo ho auto... Na mieste bol mŕtvy... Vodič ušiel... „. Je mŕtvy... Najskôr si to vôbec neuvedomovala, no odrazu jej zapišťalo v ušiach a omdlela. Je mŕtvy...
O tri dni stála nad jeho truhlou. Už nevládala plakať. Jeho rodičia zúfalo vzlykali, a ona tam len stála a pozerala na jeho mŕtve telo. Po niekoľkých minútach, keď už ležal v zemi a všetci odišli, uvedomila si, že stále stojí na tom istom mieste. V tej chvíli jej vypadla slza a vyslovila vetu, ktorú mu nestihla povedať: „Budeš otcom.“.