Boľavé srdce

V ten deň keď sa spoznali, pocítila čo je to skutočná láska. Zamilovala sa na prvý pohľad. Keď sa na ňu pozeral svojimi prenikavo modrými očami, nevedela mu odolať. A on? Túžil po nej od prvého okamihu čo ju videl... Všetkým kamarátom hovoril: „To dievča raz bude moje." Najskôr sa len obchádzali, usmievali sa na seba, alebo sa pozdravili.
Raz ju videl smutnú sedieť na lavičke v parku. Prisadol si a spýtal sa: „Stalo sa ti niečo?". Len pokrútila hlavou. Chcela mu vykričať že sa do neho zaľúbila. Naozaj to nevidí nevidí, alebo len nechce vidieť? Dlho vedľa seba len tak sedeli a potom sa odhodlal znovu ozvať: „Vieš... Už dávno som si ťa všimol, ale doteraz som nemal odvahu niekam ťa pozvať." Oči sa jej rozjasnili a v tú chvíľu mala pocit, že dokáže lietať. Odrazu bola taká šťastná...
Jej šťastie rástlo každým dňom. Boli spolu stále. Donekonečna jej hovoril aká je nádherná, ako veľmi ju miluje a ako dúfa, že s ňou prežije život. Bola v siedmom nebi, keď ju prvý krát pobozkal. Bol to ten najkrajší bozk aký mohla dostať. Keď sa prvý krát milovali, ležali spolu v posteli a na všetkom sa smiali. Stále ju bozkával na malý noštek a šepkal jej slová lásky. Milovala ho viac ako si ktokoľvek dokázal predstaviť. Bol súčasťou jej života a ona si priala, aby to tak zostalo. Navždy.
Po dlhých nádherných mesiacoch sa ráno zobudila, a mala strašný pocit. Ako keby sa niečo stalo... Potom sa len sama pre seba usmiala, veď vedela že nepríjemné pocity máva často. Prechádzala sa po byte, natierala sa rôznymi voňavými olejčekmi a robila všetko pre to, aby sa mu páčila. Chcela byť pre neho stále tá najkrajšia. Keď sa obrátila pred zrkadlom s vetou „Lepšie to už nebude.“, vzdala to a postavila vodu na kávu. Zrazu niekto zazvonil. Tvár sa jej rozžiarila a utekala k dverám s nádejou, že je to konečne on. Keď otvorila, stál tam jeho otec. Celé oči mal červené a povedal len: „Poď so mnou:“. Rýchlo vypla sporák a utekala za ním. Nezmohla sa na slovo, nedokázala sa ani spýtať čo sa deje. Keď si sadli do auta, jeho otec sa rozplakal a medzi vzlykmi jej vysvetlil čo sa stalo. Stále počula jeho slová: „Zrazilo ho auto... Na mieste bol mŕtvy... Vodič ušiel... „. Je mŕtvy... Najskôr si to vôbec neuvedomovala, no odrazu jej zapišťalo v ušiach a omdlela. Je mŕtvy...
O tri dni stála nad jeho truhlou. Už nevládala plakať. Jeho rodičia zúfalo vzlykali, a ona tam len stála a pozerala na jeho mŕtve telo. Po niekoľkých minútach, keď už ležal v zemi a všetci odišli, uvedomila si, že stále stojí na tom istom mieste. V tej chvíli jej vypadla slza a vyslovila vetu, ktorú mu nestihla povedať: „Budeš otcom.“.